Dospieť k hraničnému rozhodnutiu, či niečo úplne uzatvoriť alebo danej aktivite neklásť žiadnu prekážku je z pohľadu vlád jednoduché. Jedno i druhé sme vďaka masmédiam už videli v zahraničí. Nie u nás. Vďaka za to. Sme radi, že nás náš štát neuzatvoril v bytoch či domoch ako v Číne. Sme radi, že štát nedovolil neobmedzené cestovanie a pohyb po svete. My sa nechceme nakaziť, súčasne však chceme a potrebujeme aj oddychovať v prírode, vzdelávať sa na zahraničných školách alebo pracovať v medzinárodných spoločnostiach.
Kde je však správna miera pomeru reštrikcií voči slobode? Z úst reprezentantov štátu počujeme veľmi rôznorodé názory. Jedni hovoria o potrebe chrániť každý jeden ľudský život, a to za každú cenu.
Druhí o hospodárskych vplyvoch, ktoré nás donútia zadĺžiť sa, a vo svojich dôsledkoch prispejú k hospodárskemu prepadu, nezamestnanosti, obmedzeniu zdrojov štátu vrátane obmedzenia prístupu ako aj k financovaniu zdravotníctva. Ťažko vyčísliteľný ale nespochybniteľný je negatívny vplyv nepohody obyvateľstva, na zdravotný stav jednotlivcov, počty samovrážd, chronické ochorenia a podobne.
Veľmi zlé výsledky v počte obetí na COVID 19 vidíme napríklad v Taliansku. Do veľkej miery sa pripisujú hospodárskym rozhodnutiam počas tzv. dobrých čias, kedy úspory nákladov viedli k redukcií vybavenia a masy zdravotníckych služieb. Páči sa mi výraz „usporili sa k smrti“. Určitú paralelu v počte úmrtí však vidíme aj napríklad vo Švédsku, kde je zdravotníctvo na vysokej úrovni. Obmedzenia pohybu obyvateľov sú však minimálne. Radikálne obmedzenia pohybu osôb v Taliansku nakoniec šíreniu vírusu zabránilo a situácia sa začala zlepšovať. Vo Švédsku k takým obmedzeniam neprišlo a situácia sa tiež postupne stabilizuje. Oba príklady ukazujú, že riešenie krízy nemá jednotný vzorec. Celkové zhodnotenie však musí počkať na vyhodnotenie hospodárskych vplyvov. Budeme musieť pozorovať prejavy vysokej zadĺženosti a hospodárskeho prepadu v Taliansku a porovnať ich s vývojom napríklad vo Švédsku. Želané optimum v daných podmienkach bohužiaľ spoznáme až ex post.
Rozhodnutia našich politikov v posledných dvoch mesiacoch riešili okamžitú situáciu. Keď však usilujeme a verím, že aj naďalej budeme chcieť usilovať o zachovanie osobnej slobody jednotlivca a budeme ctiť a rozvíjať základné piliere Európskej únie, tak sa musíme dívať aj za horizont najbližšieho zasadnutia krízového štábu. Musíme začať zvažovať dôsledky našich rozhodnutí aj z iných pohľadov. Mali by sme si začať uvedomovať a klásť aj otázky považované za neprípustné a „tabu“. Je z pohľadu jednotlivca ešte stále dobrým to isté ako z pohľadu celej spoločnosti? Napríklad.
Vnímam radu pripomienok k návrhu novely Zákona 170/2018 o zájazdoch. Chápem jednotlivcov, že sa chcú dostať ihneď ku svojim peniazom, ktorými zaplatili zájazdy. Chápme však prosím aj prípadné dôsledky, ak by takéto centrálne rozhodnutie nevzniklo.
Časť cestovných kancelárií by vyhlásila úpadok a na peniaze by sme čakali 6 mesiacov.
Poisťovne by museli zvýšiť poistné insolventnosti cestovných kancelárií.
Počet cestovných kancelárií by sa znížil a zhoršilo by sa konkurenčné prostredie.
Vejár ponúkaných zájazdov by sa zmenšil a ceny zvýšili.
Je to želaná alternatíva? Alebo si dobrovoľne uvedomíme, že za súčasnú krízu nikto z nás nemôže a jej dôsledky musíme znášať všetci. Niekto stratou zamestnania či živnosti, niekto uschovaním si svojej ceny zájazdu na budúci rok.
Veľmi oceňujem príspevok v dennej tlači renomovaného slovenského právnika na tému nezmyselnosti žalovať nesúlad obmedzujúcich opatrení štátu so zákonom. Sú veci, ktoré sú jednoducho správne. Dávajme si však tiež pozor, aby sme sa nedostali do polohy československého politika slovenského pôvodu známeho aj výrokom „Ja tento národ zachránim aj keby mi mali všetci napľuvať do očí.“ A pripomeňme si tiež dielo Sebastiana Castellia „De arte dubitandi“ , O umení pochybovať.
Zachovajme si zdravý sedliacky rozum, optimizmus a nebuďme kverulanti.